Pozrite sa so mnou do 3. najväčšieho mesta Srbska – Niš
Srbsko je krajina, ktorá nie je pre turistu príliš príťažlivá, ale keďže sa do 3. najväčšieho mesta Srbska – Nišu (250 000 obyvateľov) dá dostať za hodinku z Bratislavy, vybrala som sa ho spoznať osobne. Má hlbokú históriu, ktorá nie je príliš pozitívna. Boje, ktoré viedli, žiaľ stále pretrvávajú, ale v súčasnosti na politickej rovine. Poďme sa trošku detailnejšie pozrieť do krajiny plnej artefaktov, ajvaru, bureka, či rakije.
Do Nišu sme sa vybrali v januári, kedy nám pekne vyštípalo líca. Keďže mám obrovský strach z lietania a prekonávam ho hlavne lietaním, už v lietadle ma za ruku držali dve srbky, s ktorými sme si super slovensko-srbsky pokecali a dali mi pár tipov. Po doletení na letisko Konštantína Veľkého sa nenaplašte, nie je to Barcelona, dokonca ani Slovensko. Je to malá budova a okolo nej nič. Hneď prvé pravidlo, nezamieňajte si peniaze na letisku, ale až v meste. Z letiska ide autobus 34A priamo do centra, avšak my sme si pohodlne vybrali taxík. Pravidlo číslo dva, neberte si neoznačený taxík hocijakým superochotným Srbom – ste turista a chcete platiť eurami, takže Vám trošku navýši cenu, ako keby ste platili dinármi.
Cesta autobusom stojí približne 60 dinárov (0,5 Eura) a taxík cca 300 dinárov. My sme platili eurami, takže sme platili 5 eur (berú len papierové bankovky).
Mali sme skvelé ubytovanie priamo na promenáde ponad rieku Nišavu (airbnb.com). V tesnej blízkosti je postavená pevnosť, ktorá je symbolom mesta a je jednou z pevností umiestnená už cez 2000 rokov v centre mesta. Niš navštívi ročne asi 70 000 návštevníkov, čo je oproti Slovensku (cez 5 miliónov) pomerne málo. Napriek tomu však má tento región čo ponúknuť.
Mesto Niš prepája kontinent Európu s blízkym východom a je centrom univerzít s 13 fakultami.
Niš – starší ako biblia!
Počasie sme síce nevychytali, za to sme ale mali skvelého sprievodcu, ktorý nám o histórii Nišu, o ľuďoch, zvykoch povedal viac, ako akékoľvek médium.
Naše potulky mestom sme začali vchodom do pevnosti, za ktorou sa rozprestierala široká záhrada plná historických zastávok. Prvú sme absolvovali pri najstaršej mešite, ktorá sa v súčasnosti využíva ako priestor pre výstavy, avšak popri nej je krásne vidieť základy domov, ako sa stavali v minulosti.
Pozdĺž záhrady sa nachádzajú pozostatky stĺpov z antickej doby. Záhrada v lete slúži ako priestor pre veľký jazzový festival, kde sa zídu hudobníci z celého sveta a užívajú si túto letnú atrakciu.
Red Cross Nazi Concentration Camp
Takmer úplne premočení sme sa vybrali do koncentračného tábora, v ktorom umrelo 18 000 ľudí. Je to prvý kemp, z ktorého utieklo 105 väzňov 12.2.1942. Všade je tu cítiť smútok a bezmocnosť. Vizuálom je kemp malý areál s tromi hlavnými budovami, v ktorých boli väzni vrátane externého popraviska. Vstup do kempu stál 200 dinárov a vstupenku sme mohli využiť na ďalšie dve múzeá.
Sprievodca nám rozprával príbehy, ktoré sa tu tradujú a zima so snehom celú túto historickú katastrofu ešte umocňovali. Po chvíli, čo sme vyšli z areálu, nás zastavil pri odstavenom areáli s tým, že nás chce pohostiť domácou rakijou. Len tak vytiahol z batohu 0,7 l domácej rakije (60%) s tromi pohárikmi. Nič neobvyklé pre Srbov. Nakoľko priemerný zárobok je tu 150 Eur a aj to nie je garantovaný plat, alkohol si pália doma vo veľkých množstvách a bez hanby si ho kedykoľvek nosia so sebou. Alkoholizmus je tu bežný.
Národným športom a hrdinom je Novak Djokovič-tenista, ktorý v roku 2014 po obrovských povodniach venoval na rekonštrukcie 1 000 000 eur, viac ako celá srbská vláda.
Burek a Ajvar – 2 pozitíva
Tak ako všade na Slovensku stretnete na ulici kebab stánky, v Srbsku stretnete burek stánky. Najznámejším v Niši je burek Anton. My sme však mali možnosť ochutnať burek Brankovič, ktorý bol tiež výborný. Od sladkého, cez slané, či vegetariánske bureky v cene menej ako 1 Euro. S prehľadom vám stačí jeden kúsok, nakoľko je veľmi sýty a hlavne mastný.
Ajvar, ktorý pochádza zo srbskej kuchyne sa nazýval aj srbský šalát a je to zmes pripravovaná z červených paprík, baklažánu, cesnaku a chilli. Dostanete ho naozaj všade, dokonca v reštaurácii sa servíruje k jedlu. Spolu so šopským šalátom, ktorý poznáme aj na Slovensku. Len pre zaujímavosť 0,7 l fľaša Ajvaru v potravinách stojí približne 1,50 Eura, zatiaľ čo na Slovensku 0,2 l fľaša približne 3,50 Eura. Takže, ak nemáte príručnú batožinu ako my, určite odporúčam nakúpiť si domov. Je naozaj brilantný!
Ak by ste sa chceli ísť navečerať, či nebodaj zabaviť na tradičnú srbskú zábavu (turbofolk), je potrebné si rezervovať miesto dopredu v kafane (reštaurácii), nakoľko sú beznádejne obsadené. Myslite však na to, že v Srbsku sa všade fajčí a nefajčiari sú vytláčaní do malých miestností. Takmer 90 % srbov fajčí a sú tomu prispôsobené všetky bary, reštaurácie, či kaviarne. Pri skvelom jedle a zafajčenom prostredí, môžete zažiť naozaj autentickú srbskú zábavu pri živej hudbe až do rána.
Čo však treba určite ochutnať je pljeskavica a najlepšie plnená, ku ktorej sa skvele hodí pivko LUV (200 dinárov).
Skull tower – veža lebiek
Druhou historickou zastávkou bola veža z lebiek, ku ktorej sme trošku vycestovali. Prvý zážitok ísť MHD v Srbsku. Z námestia idú autobusy č. 1,4,10 a je to približne 8 zastávok. Lístky sa kupujú priamo v autobusoch, kde k Vám príde človek v žltej veste a cesta stojí 60 dinárov (0,5 Eura). Využili sme vstupenku z koncentračného tábora a po chvíli pátrania, prečo je veža zamknutá, nám pri pokladni ochotne pomohli a pani, ktorá vedela celkom pekne po anglicky vysvetlila celú históriu vzniku a vežu otvorila. Dňa 31. mája 1809 Srbi bojovali proti Turkom v povstaní, v ktorom zahynulo 3500 Srbov, avšak až 6000 Turkov. Ako sa to udialo?
Keďže srbský veliteľ pochopil, že žiadna pomoc v tejto bitke neprichádza a nemá dostatok vojakov na to, aby porazil tureckú armádu, prišiel s plánom obety seba a celého vojska a vyhodil do vzduchu celú oblasť, kde zahynuli nielen všetci Srbi, ale taktiež aj Turci. Keď sa to dozvedel turecký veliteľ, tento nápad ho tak nahneval, že nariadil, aby všetkým srbským vojakom sťali hlavy a oskalpovali ich a poslal ich do Istanbulu kráľovi ako znak víťazstva.
V súčasnosti sa vo veži nachádza 58 lebiek týchto vojakov.
Srbi sú národ smutní, nemateriálne založení, leniví a stále bojujúci s históriou. Tradíciou v Srbsku je mať 4-poschodové domy, kde žijú celé rodiny. Nakoľko pôžičky nedostávajú, jediná šanca ako prežiť je zostať v rodičovskom dome. Ženy sa parádia a ich hlavným cieľom je vydať sa za bohatého muža, najlepšie cudzinca.
Na oslavu (Sláva) si vždy nájdu dôvod a ich zábavy trvajú do ranných hodín. Nakoľko sú to ortodoxní kresťania, nový rok oslavovali až 14. januára a to takmer do obeda.
Túžia sa dostať do Európskej únie, avšak už 18 rokov bez úspechu. Každoročne im Únia pripraví podmienky, ktoré nedokážu splniť, aj preto majú voči Európe ťažké srdce. Tiež opovrhujú Američanmi, nakoľko pol mesta zničili práve ich nálety.
Archeologické múzeum
Treťou zastávkou na ceste do histórie bola návšteva archeologickej sály, kde je detailne popísaná história, predmety, či stavby z doby minulej.
Na znak bojov za slobodu je na námestí postavená socha koňa – monument za oslobodenie Nišu. Je venovaný dvom historickým udalostiam:
- Bojom proti Ottomanovým turkom
- Participácii Srbska v 2. svetovej vojne, pri ktorej zahynulo až 750 000 Srbov, čo bolo v tom období až 57 % mužskej populácie
Pri potulkami v uliciach Nišu si môžete všimnúť domy, v ktorých sú stále diery po guľkách, či zrúcaniny zbombardované pri náletoch. Aj napriek snahe pomaličky mesto budovať, stále môžete cítiť kus histórie, ktorá je veľmi silná. Mesto obklopené horami má čo ponúknuť, aj keď to nie je možno tak známe, či slávne.
Nemôžem povedať, že toto mesto je môjmu srdcu blízke a ak by som sa sem ešte raz mala vrátiť, tak určite len kvôli horám a kúpeľom Niška Banja. Každopádne za tých 17 Eur za letenku to stálo!
Dve zaujímavosti na záver:
- Vľavo znamená vľavo, vpravo znamená rovno, desno znamená vpravo
- Vajcia sa povedia jaja 🙂
S láskou
Katka