Rozhodnutie kúpiť si letenku do malej krajiny akou Čierna Hora je, prišlo pred pár mesiacmi, keď som natrafila na video s kryštálovou vodou, nádhernými horami a neskutočnými jazerami. A vedela som, že to musím vidieť na vlastné oči. Táto krajina Balkánu má len niečo cez 620 tisíc obyvateľov, ale ponúka extrémne veľa zážitkov. Poďme sa preniesť do krajiny Montenegro = Čiernej Hory.
Letenka a ubytovanie Podgorica
Podgorica sa stala hlavným mestom po druhej svetovej vojne aj kvôli svojej lepšej polohe ako pôvodné mesto Cetinje, ktoré ležalo viac v horách. Obojsmernú letenku som kúpila za 45 euro a leteli sme z Bratislavy.
Za hodinku sme už pristávali na malom letisku v Podgorici a riešili, ako sa dostať z letiska do centra mesta. Keď som vystúpila z lietadla, v odletovej hale sme sa míňali s Luckou. Hneď sa mi nervy po lete upokojili, keď som videla známeho človeka, ktorý sa akurát z Čiernej Hory presúval na Slovensko.
Najviac ľudí odporúčalo prejsť sa asi 15 minút pešo na vlakovú zastávku Aerodrom a odtiaľ do mesta, ale samozrejme sme spravili presný opak. A keď som neskôr videla tú zastávku v strede ničoho, tak som aj rada.
Keď vystúpite z letiska, po ľavej strane sú taxíky a jedna skrytá autobusová zastávka. Časy odchodov sme netušili, ale mali sme šťastie a za 2 minúty prišiel autobus. Lístok si (len v hotovosti) kúpite priamo u šoféra a stojí 3 eurá. Za 17 minút sme vystupovali na hlavnej autobusovej stanici v meste, ktorá je vzdialená asi 20 minút do centra mesta.
Ubytovanie sme mali asi 30 minút od stanice, a keďže sme sa po Čiernej Hore presúvali hlavne autobusmi a vlakmi, vedeli sme, že tú cestu budeme poznať naspamäť. Bývali sme na tichšom predmestí (airbnb) v staršej bytovke, ktorá už mala čo to za sebou.
Ranná káva a výlet na najväčšie jazero Balkánu – Skadar
Ubytovanie nám vyšlo v ústrety a mohli sme sa ubytovať hneď ráno. Zložili sme veci, našli prvú otvorenú kaviareň Mamička a nakopli sa kávou. Čakal nás totižto výlet na najväčšie balkánske jazero Skadar, kde žije viac ako 200 druhov vtákov a hladina jazera sa podľa ročného obdobia výrazne mení. Domáci hovoria, že jazero dýcha.
Na vlakovej stanici sme si kúpili lístky (teta po anglicky nevedela nič) a nastúpili na smer Bar. Oficiálne má cesta trvať tak 35 minút, ale keďže vlak meškal a nikto si tu z toho nič nerobil, čakali sme. V 36 stupňoch! Vlaková súprava vyzerala, že sa každú chvíľu rozpadne a nakoniec nám to trvalo niečo vyše hodinky. Vystúpili sme v strede ničoho, v dedinke Virpazar, známej aj produkciou vína.
Navigácia nám ukazovala cestu „chodníkom, ktorý neexistoval“ popri hlavnom ťahu a jediná možnosť, ako sa vyhnúť autám, bolo ísť priamo po železničnej trati. A vyhýbať sa vlakom. Takže tu apelujem na opatrnosť. Asi za 15 minúť sme už vchádzali do malej dedinky, kde si vás hneď odchytávajú obchodníci s ponukou plavieb po jazere.
Virpazar a plavba po jazere Skadar
Dedinka Virpazar má niečo len okolo 300 obyvateľov a prejdete ju skôr, ako si objednáte kávu. Oblasť patrí do vinárskej oblasti a vyrába sa tu červené víno Vranac. Z pôvodnej ceny 30 euro/osoba sme zjednali na 15 euro/osoba a 5 euro vstup do národného parku.
Loďka síce vyzerala, že sa potopí, ale teda zvládla túto hodinovú výzvu. Viac času sme totižto nemali. Cez jazero prechádza hranica do Albánska a jedna tretina plochy jazera patrí priamo Albánsku. Z lode krásne vidieť hory Čiernej Hory, aj hory Albánska.
Jazero má maximálnu hĺbku 5 metrov, ale sú tam špeciálne podzemné pramene (oká), ktoré môžu mať na niektorých miestach až 60 metrov. Okrem zvuku motorov z lodí, je tu neskutočný pokoj. Prechádzate cez stovky lekien, ktoré dodávajú tomuto miestu až filmovú atmosféru. Natáčali sa tu napríklad scény z filmu Papillon s Rami Malekom.
Bonus bol, keď nám kapitán vytiahol kvet lekna z jazera, hoci by sme sa bez neho zaobišli.
Smer Podgorica
Mesto Podgorica bolo po druhej svetovej vojne takmer celé zničené, ale podarilo sa im ho nanovo vybudovať. Historické jadro tvorí Stará Varoš, kde nájdete typické staré domčeky, mešity aj mosty. Podgorica leží na sútoku až 5 riek a práve ponad dve z nich Morača a Ribnica sa nachádza nádherný Most na Ribnici.
Sahat Kula a most Milénium
Symbolom starého mesta je hodinová veža – Sahat Kula, ktorá bola postavená v 17. storočí počas osmanskej nadvlády. Je jednou z mála stavieb, ktorá prežila aj ostreľovanie počas druhej svetovej vojny. Hneď pri nej sa nachádza výborná reštaurácia Pod Volat, o ktorej si ale povieme neskôr.
Asi za 10 – 15 minút sa pešo dostanete na Hlavné námestie, z ktorého vedú malé uličky pripomínajúce Taliansko. A určite neminiete pohľad na most Milénium, otvorený v roku 2005, ktorý predstavuje novú éru pre Podgoricu. Nádherný je večer, kedy je osvetlený a vaša prechádzka naberie nový rozmer.
Most je dlhý 173 metrov a má závesný mechanizmus. Večernú prechádzku si v starej, ale aj novej časti Podgorice určite užijete.
Výlet do Budvy
Druhý deň sme mali naplánovaný výlet do Budvy, čo je asi najznámejšie letovisko v Čiernej Hore. Cesta autobusom trvala asi 1 hod. a 15 minút a všade naokolo sme videli nádherné hory. Najzaujímavejšou časťou je staré mesto obkolesené hradbami s krásnou promenádou. Nakoľko Budva je veľmi živá, chceli sme sa presunúť na trošku pokojnejšie miesto, na pláž Sveti Stefan.
Takže hneď po vystúpení z autobusu sme hľadali prímestský autobus smer Sveti Stefan (10 km od Budvy). My sme si lístky kupovali primárne online, avšak všade v Čiernej Hore sa platí k lístku „vstup na nástupište“, inak vás turniketom nepustia a väčšina staníc vám lístok pri okienku vytlačí a dopočíta tento zvláštny poplatok.
Pláž Sveti Stefan
Teploty sa blížili k 40tkam a my sme sa nevedeli dočkať mora. Sveti Stefan patrí medzi najfotogenickejšie miesta z Čiernej Hory. Pôvodom rybárska dedina, dnes luxusný rezort a vstup na ostrov je obmedzený len na hostí. Ubytované tu boli napríklad Sofia Loren, či Marylin Monroe.
Keď vystúpite z autobusu, stačí, keď sa vrátite 50 m späť a máte hneď krásnu vyhliadku (pri parkovisku) na celý ostrov. Musíte zísť niekoľko desiatok schodov k pláži. Za lehátka tu zaplatíte 20 euro/sada. Pláž je kamienková, takže určite odporúčam topánky do vody.
Voda je nádherne čistá, aj keď trošku chladná, ale nemali sme na výber a šli sa ochladiť. Ten pocit len tak ležať pri mori, aj keď len na krátko, je na nezaplatenie. Vždy si uvedomím, aké mám šťastie, že to môžem zažívať. Po oddychu nás čakalo nespočetne veľa schodov naspäť hore na hlavnú cestu s vedomím, že netušíme odkiaľ a kedy chodia autobusy naspäť do Budvy.
Asi po 15 minútach státia pomedzi autá, sme si autobus proste stopli. A poviem vám, v živote som sa tak nespotila, ako stojac v preplnenom malom autobuse. Nikomu to však nevadilo, lebo sme na tom boli všetci rovnako. Pot nám stekal po nohách na podlahu.
Ak ste niekedy nadávali na autobusy, či vlaky na Slovensku, verte mi, že po skúsenosti s tými v Čiernej Hore, som vďačná za to, čo máme na Slovensku.
Výlet do mesta Bar
Vždy na večer sme sa vrátili do Podgorice, prešli sa starým mestom a plánovali ďalší deň. A ešte sme si vždy vzali zákusok na cestu (cukráreň bola otvorená do 24.00). Na tretí deň sme sa vybrali opäť k moru, ale zároveň aj zavoňať trošku histórie. Asi za hodinku autobusom po nádherných serpentínach sme zastavili v najväčšom prístave v krajine – v Bare.
Autobusová stanica je trošku vzdialená od centra mesta a ak sme sa chceli dostať do historickej časti Stari Bar, museli sme si vziať taxík (alebo sa trepať do kopca pešo v 40tkach). Samozrejme jazdia aj prímestské autobusy, ale netušili sme kedy. Taxi stál 8 euro a vyhodil nás priamo pred hradbami historického mestečka vzdialeného asi 4 km od pobrežia do kopcov.
Čiernohorské Pompeje = Stari Bar
Vstup do týchto ruín stál 5 euro a s nádejou, že sa trošku schladíme, sme hneď vošli dnu. Jasné, že všade bolo slnko. Toto starobylé opevnené mesto s takmer 2000 ročnou históriou sa nazýva aj čiernohorské Pompeje. Mesto bolo poškodené počas bojov v 19. storočí, ale aj počas zemetrasenia v roku 1979, odkedy mesto zostalo opustené a ľudia sa presťahovali bližšie k moru.
Najznámejšou stavbou je akvadukt, postavený počas osmanskej vlády v 16. – 17. storočí, ktorý privádzal vodu z hory Rumija. Má 17 oblúkov a 18 pilierov. Premotať sa tu viete naozaj dlho a potom sa vyberte do historických uličiek, ktoré sú naozaj ľúbivé a osviežte sa napríklad domácim pivom z granátového jablka.
Po oddychu a nakúpení určite potrebných darčekov, sme si chytili taxík do centra mesta, kde prvou zastávkou bola pravoslávna katedrála sv. Jána Vladimíra, ktorú svojou veľkosťou vidíte takmer odvšadiaľ. Jej rozloha je 1200 m2 a vysoká je 41 metrov.
Výstavba začala v roku 2006 a vo vnútri sa na freskách nachádzajú biblické scény a svätci. Pred vstupom by ste sa mali zahaliť (sú k dispozícii šatky) a po vstupe vám interiér vyrazí dych. Patrí medzi najväčšie atrakcie mesta.
Pláž v mestečku Bar
Z katedrály sme sa pešo vybrali smer pláž. Vynechali sme mestské pláže pri prístave a trošku viac si zašli k pláži Šušanj. Je to síce kamienková pláž (odporúčam vždy nosiť šľapky, inak vám zhoria nohy), ale všade naokolo sú borovice, ktoré vám môžu poskytnú tieň, ak sa zložíte ďalej od mora.
Najobľúbenejšia pláž je Sutomore, ktorá je však vzdialená až 6-7 km od centra Baru. Pláž Šušanj má k dispozícii aj lehátka (10 euro/sada) a usalašili sme sa hneď na začiatku, kde bola pokojná atmosféra. Voda bola príjemná, a ak by si niekto nahral, ako sme išli do vody po tých kameňoch, veľmi by sme sa teraz zabávali. Bože ako ja milujem počúvať more.
A že ako sme sa dostali naspäť do Podgorice?
Autobus sme mali online rezervovaný a od našej pláže asi 5 minút pešo. Čakáme 5 minút, zastaví nás jedno auto, že autobus dnes už nejde (toto auto nám ponúklo odvoz do Podgorice za 70 euro), čakáme 15 minút, zastaví nás druhé auto s podobnou ponukou, čakáme 30 minút, už máme nervy, zastaví nás 3 auto. Vtedy si povieme, že asi je niekde chyba.
Na infolinke tvrdia, že to je len bežné meškanie, prejdeme na druhú stranu, že stopneme taxi na stanicu (45 minút pešo) a ako naschvál žiadny nejde. Opodiaľ na nás trúbi opäť to prvé auto, že nás vezme teda za 60 euro. Ale my už s adrenalínom reagujeme, že ideme na vlak (verili sme, že aspoň ten nám pôjde) a on obchodník, že nás hodí za 5 euro. Balkánci sú neuveriteľní obchodníci, ale fungovalo to, a nastúpili sme. A na prekvapenie za pol hodinu nám išiel aj vlak. Mali sme meškanie len 1,5 hodiny.
Aká je strava na Balkáne?
Balkán je známy svojim grilovaním mäsa, jedením šopského šalátu a syr takmer ku všetkému. Najtypickejšie jedlo je čevapi (malé valčeky z mletého mäsa) grilované na ohni a podávajú sa s výborným chlebom. Ak nepoznáte balkánsky hamburger Pljeskavica, určite ho vyskúšajte so syrom Kajmak (alebo paprikovou nátierkou Ajvarom) a samozrejme bureky, plnené mäsom, zemiakmi alebo špenátom so syrom. Tie dostanete v každej pekárni.
Ja môžem odporučiť dve lokálne reštaurácie s miestnou kuchyňou a to Pod Volat nachádzajúcu sa v Starej Varoši a reštauráciu Lanterna, ktorá sa nachádza v dome postavenom v 17. storočí. Ak by ste mali chuť v tom teple sa trošku osviežiť naozaj výbornou zmrzlinou, odporúčam Figo Gelato v centre Podgorice a výlet zakončiť výborným drinkom v ikonickom podniku s výborným názvom Kokotov rep (v preklade Kohúti chvost = odkazujúci na koktail).
Náš výlet sa pomaly končí a opäť sa vyberáme na autobusovú stanicu, keďže nás čaká ranný let. A neboli by sme to my, keby nás kontrola nezastavila a nepostavila bokom kvôli detailnej kontrole. Ale všetko prebehlo v poriadku a už nasadáme do lietadla smer Bratislava.
Čierna Hora je za mňa must see z Balkánu. Je miestom, kde sa hory stretávajú s morom a kde si človek odnáša viac než len fotky – odnáša si pocit. Pocit slobody, pokoja a chuť sa raz vrátiť. A ja viem, že sa sem ešte vrátim.
S láskou
Katka
Tipy:
- Určite si vezmite aj hotovosť, napriek tomu, že kartami sa tu dá platiť
- Po prílete by ste sa mali do 24 hodín zaregistrovať ako turista, prípadne vás zaregistruje dané ubytovanie (ak sa registrujete vy, choďte do najbližšieho turistického centra, inak vám pri odlete hrozia pokuty)
- Pili sme primárne balenú vodu, aj keď tu nie je „zákaz“ piť miestnu vodu
- My sme už nestihli, ale určite navštívte mestečko Kotor dýchajúce históriou